Väčšina z nás, pred tým, ako sme po prvý-krát sadli na lietadlo, s istotou prisahala, že sa vráti domov. Len dosiahnem svoj cieľ, a o pár mesiacov či rokov som späť ako na koni. Obohatený o nové skúsenosti to predsa budem mať potom na Slovensku ľahšie...
A väčšina z nás, po pár mesiacoch či rokoch, už to tak jasne nevidí. Samozrejme, vonku je to ťažšie, niekedy až na nevydržanie. Človek síce býva v zapadákove, spáva v spacáku, večeria cestoviny s ľahkými omáčkami, mnohým veciam nerozumie a na mnohom pre svoju nevedomosť preplatí, medzi domácich vlastne nikdy nezapadne, a aj s inými cudzincami to je skôr z potreby ako z priateľstva...
Ale aj tak, veď čo by som robil doma? Snáď iba žil na (obyčajnom) príjemnom mieste, jedol (stále tú istú) chutnú maminu stravu, mal všetko a všetkých (klasicky) "pod palcom", (stereotypne) chodieval s kamošmi na kofolu a do hôr, dva-krát do týždňa hrával (ten otrepaný) futbal, (až príliš) rozumel dennej tlači a (neustále) nadával na politikov...
Neznášam, keď ľudia, ktorí žijú vonku, vytvárajú neúprimný obraz, ako skvele sa tam majú. Keď domov posielajú rozžiarené fotky spod Sochy slobody, a pritom pred tým prejdú niekoľkými ponižujúcimi bezpečnostnými prehliadkami, pri ktorých ich ide od hnevu roztrhať...
Som hrdý na to, že aj po dvoch rokoch ešte stále vravím: Len čo sa sa mi tu moje štúdium skončí, vrátim sa domov. Tam sa cítim dobre. Teraz som tu, aby som to mal potom doma ľahšie. Jediné, čoho som sa doteraz obával, bolo, že by sa Slovensko zmenilo na výrobnú krajinu s lacnou pracovnou silou - v takej krajine som si asi ťažko hľadal zamestnanie.
No veľmi ma teraz potešilo, keď som si prečítal "Miklošovu" Lisabonskú stratégiu. Vďaka orientácii na ľudské zdroje, vzdelávanie, vedu atď., mám aspoň perspektívu, že si doma nájdem uplatnenie v oblasti, ktorá by ma bavila. Možno vyzerá nevýznamny, ale pre mňa veľmi dôležitý fakt.