Poznáte to. Vždycky sa to začína nevinne a úplne rovnako, sadnete s ľuďmi voľakde na kofolu.
Niektorí sú skvelými rozprávačmi. Rád počúvam tie ich najneobyčajnešie príbehy o tých najobyčajnejších veciach. Môžu ich hovoriť aj stodvadsiatypiatykrát a stále mi znejú tak dobre, akoby som ich ešte nikdy nepočul. Snažím sa prirodzene zapojiť a udržiavať medzi nami dialóg. Moje komentáre sú najmä plné očakávaní, ako to bude s príhodou ďalej. Predbieham dej a často sa snažím hádať, čo sa dialo potom. Prípadne utrúsim nejakú vtipnú poznámku, keď sa podarí.
Teraz si uvedomujem, že ale nikdy akosi nemám na čo v rozhovore nadviazať. Moje vstúpenie doň je len prehliadnuteľným vyplnením krátkej prestávky jedného dlhého monológu.
Iní až takí skvelí rozprávači príhod nie sú. A predsa sa s nimi dokážem cítiť veľmi dobre. Čokoľvek jeden začne, hneď sa na to chytia ostatní a rozvedieme tému spoločne do nepredstaviteľných končín. Rozhovor plynie ako reťaz, a tak ľahúčko, že človek ani nevníma čas.
Spoločne rozvíjame tému. Vytvárame spoločne niť, ktorá sa spája v rozhovor. Niť, ktorá nás spája medzi sebou. Tvoríme medzi sebou vzťah.
Chcem povedať všetkým tým „mojim“ tvorivým ľuďom, že pre mňa znamenajú veľa. Bez Vás by som bol len prehliadnuteľným vyplnením súvislej nite, ktorá sa ma nijako zvlášť netýka.